Vyšehradská štvorka   (V4; Vyšehradská skupina; Visegrad Group)           

Vyšehradská štvorka predstavuje neformálne zoskupenie štyroch stredoeurópskych krajín – Slovenskej republiky, Českej republiky, Maďarskej republiky a Poľskej republiky. Ide o živú a neformálnu regionálnu štruktúru štyroch susediacich členských krajín EÚ a NATO, ktoré sa hlásia k rovnakým hodnotám, majú spoločnú históriu, kultúru a geografické postavenie.

Vyšehradská štvorka (V4)je dynamickým regionálnym zoskupením členských krajín EÚ, ktoré vytvára priestor pre posilňovanie koordinačného a konzultačného mechanizmu s cieľom nachádzať spoločné pozície a stanoviská v aktuálnych otázkach zahraničnej a európskej politiky, regionálneho rozvoja, hospodárskej a kultúrnej spolupráce.

Vyšehradská skupina (V4)  je výrazom úsilia krajín stredoeurópskeho regiónu o spoluprácu na viacerých úsekoch spoločného záujmu v rámci celoeurópskej integrácie. Česko, Maďarsko, Poľsko a Slovensko vždy boli súčasťou tej istej civilizácie založenej na rovnakých kultúrnych a intelektuálnych hodnotách a spoločných koreňoch náboženských tradícií, ktoré chcú uchovávať a ďalej posilňovať.

 

Krajiny Vyšehradskejštvorky (V4) sa usilovali každá osve a zároveň i koordinovane o členstvo v Európskej únii. Svoju integráciu do EÚ chápali ako ďalší krok vpred v procese prekonávania umelých deliacich čiar v Európe prostredníctvom vzájomnej spolupráce. Tento cieľ dosiahli 1. mája 2004, keď sa všetky stali členmi EÚ. Kým v minulosti patrila medzi hlavné priority V4 integrácia do euroatlantických štruktúr, od dosiahnutia tohoto cieľa sa záber zahraničnej politiky V4 podstatne rozšíril. V súčasnosti zahŕňa aj také zájmové oblasti, akými je posilňovanie identity strednej Európy v rámci EÚ, podpora regionálnej kooperácie stredoeurópskych krajín a podpora demokratizačních procesov na Ukrajine, v Bielorusku a Moldavsku v rámci politiky Východného partnerstva ako i v krajinách západného Balkánu.

Vyšehradskáštvorka (V4)nevznikla ako alternatíva k úsiliu o celoeurópsku integráciu, ani sa nepokúša súťažiť s existujúcimi funkčnými európskymi štruktúrami. Jej aktivity nijakým spôsobom nesmerujú k izolácii alebo oslabeniu vzťahov s inými krajinami. Naopak, cieľom tejto skupiny je povzbudzovať optimálnu spolupráce so všetkými krajinami, najmä so svojimi susedmi. Jej najvyšším záujmom je demokratický rozvoj všetkých častí Európy.

Vyšehradskáštvorka (V4) úzko spolupracuje nielen s inými stredoeurópskymi krajinami, krajinami juhovýchodnej a východnej Európy, ale v rámci formátu V4 aj s inými regionálnymi skupinami ako napríklad Benelux či Severská rada.

Vyšegrádska štvorka V4+ zahŕňa širšiu regionálnu kooperáciu štyroch krajín skupiny V4 plus Rakúsko a Slovinsko.

Vyšehradskáštvorka (V4)chce spoločne prispieť k budovaniu európskej bezpečnostnej architektúry, k spolupráci a koordinácii v rámci európskych a transatlantických inštitúcií. Záujmom V4 je zintenzívnenie a podpora kultúrnej súdržnosti, vzdelávania, vedy a výmeny informácií. Aktivity V4 sú zamerané na posilňovanie stability v stredoeurópskom regióne.Vyšehradská spoluprácaspočíva výhradne na konzultáciách. Ktoré predstavujú pravidelné schôdzky na rôznych úrovniach: na úrovni prezidentov V4, predsedov vlád, ministrov zahraničných vecí, kultúry a podobne.

Spoluprácu krajín V4 koordinujú ministerstvá zahraničných vecí a národní vyšehradskí koordinátori. Základom aktivít je program predsedníckej krajiny, ktorý schvaľujú predsedovia vlád krajín na summitoch V4.

Regionálna spolupráca krajín V4 sa úspešne rozvíja v medzirezortných oblastiach, akými sú hospodárstvo, infraštruktúra, energetika, cezhraničná spolupráca, kultúrne – štipendijné výmeny, koordinácia zahranično-politických pozícii a presadzovanie spoločných záujmov v EÚ i vo vzťahu k tretím krajinám, prípadne regiónom.

Informácie o Vyšehradskej skupine (V4) možete nájsť na stránke www.visegradgroup.eu.

 

História Vyšehradskej štvorky(V4)

História Vyšehradskej tvorky (V4) sa začala písať pred 20 rokmi. Vo februári 1991 (15. februára) podpísali v severomaďarskom malebnom mestečku Vyšehrad (Visegrád) na Dunaji prezidenti Václav Havel (Česká a Slovenská Federatívna republika), Árpád Göncz (Maďarsko) a Lech Walesa (Poľsko) historickú deklaráciu o úzkej spolupráci troch krajín na ceste k európskej integrácii. Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) zanikla 31. decembra 1992 o 24. hodine. Jej rozdelením na dva samostatné subjekty Českú republiku (ČR) a Slovenskú republiku (SR) sa k 1. januáru 1993 sa pôvodná Vyšehradská trojka (V3) rozšírila na Vyšehradskú štvorku (V4).

Miesto prvého stretnutia a podpisu Vyšehradskej deklarácie, symbolicky pripomínalo stretnutie českého kráľa Jána Luxemburského, poľského kráľa, Kazimíra Veľkého, a uhorského kráľa Karola Róberta z novembra roku 1335, ktorí na tomto istom hrade na samotnom vrchole strmej skaly rokovali o mieri v Európe a o hospodárskej spolupráci.     

Súhrnné označenie Vyšehradská štvorka (V4)malo symbolizovať, že  všetky štyri krajiny sa na ceste k trhovému hospodárstvu a pluralitnému systému stretávali s podobnými problémami. Jedným zo základných cieľov zoskupenia bolo rozpustenie vojenskej organizácie Varšavskej zmluvy. Trojka postupovala spoločne aj pri rokovaniach o nových zmluvách so  Sovietskym zväzom. Ďalším spoločným cieľom bola kooperácia na ceste k  trhovej ekonomike, ktorá vyústila do potreby liberalizácie vzájomného obchodu, neskôr realizovanej v rámci Stredoeurópskej zóny voľného obchodu (CEFTA).     

Summit v českej Prahe v máji 1992 potvrdil vysokú úroveň spolupráce krajín V3. V nasledujúcom období ju však naštrbil predovšetkým rozpad ČSFR, politický vývoj na Slovensku, zmena českej politickej garnitúry, napätie v slovensko-maďarských vzťahoch aj krvavý konflikt v bývalej Juhoslávii. V4 bola aktívna, ale na nižších úrovniach.     

Medzi spoločnými akciami malo špecifické miesto stretnutie prezidentov, predsedov vlád a ministrov zahraničných vecí V4 za účasti amerického prezidenta Billa Clintona v januári 1994 v Prahe.     

Dôležitým medzníkom vo vývoji sa stalo trilaterálne stretnutie premiérov Českej republiky (ČR), Maďarskej republiky (MR) a Poľskej republiky (PR) 21. októbra 1998 v Budapešti, ktorí sa vyslovili za obnovenie činnosti zoskupenia. Politické priority týchto štátov boli predovšetkým určované úsilím o členstvo v NATO a o začlenenie do štruktúr Európskej únie.     

Ochotu realizovať tieto závery potvrdilo stretnutie štyroch predsedov vlád krajín V4 v Bratislave 14. mája 1999. V spoločnom vyhlásení opätovne potvrdili, že v záujme všetkých štyroch krajín a regiónu strednej Európy ako celku sa Slovensko má stať plnohodnotným členom NATO a začať prístupové rokovania s Európskou úniou v čo najkratšom čase. Oživenie činnosti V4 potvrdilo aj každoročné stretnutie premiérov, členov vlád, štátnych tajomníkov ministerstiev zahraničných vecí a koordinátorov spolupráce.     

V rámci V4 bola 9. júna 2000 založená jej jediná inštitúcia - Medzinárodný vyšehradský fond (MVF) so sídlom v Bratislave, ktorá podporuje rozvoj občianskej spoločnosti v štyroch zoskupených krajinách.

Rokovania členských štátov V4 občas poznačili aj politické nezhody. Vo februári 2002 zrušili premiéri ČR a SR Miloš Zeman a Mikuláš Dzurinda účasť na  summite premiérov V4 v Maďarsku ako reakciu na vyjadrenia predsedu maďarskej vlády Viktora Orbána o Benešových dekrétoch. Ten vyhlásil, že  pri vstupe SR a ČR do EÚ je potrebné tieto dekréty zrušiť. Schôdzku premiérov V4 v maďarskom Vyšehrade v októbri 2006 zase poznačila skutočnosť, že maďarský ministerský predseda Ferenc Gyurcsány sa odmietol bilaterálne stretnúť so svojím novým slovenským partnerom Robertom Ficom kvôli vtedajšiemu napätiu v slovensko-maďarských vzťahoch.     

Počas dvojdňového summitu hláv štátov V4 v českom prezidentskom zámku v Lánoch v septembri 2006 odhalili prezidenti v zámockom parku prezidentskú lavičku. Vyrezaná je z dubového dreva, ktoré stolárska dielňa na zámku v Lánoch získala priamo zo stromov v  tamojšom parku. Košatí sa nad ňou obrovská lipa. Organizátori summitu vyjadrili nádej, že dobrá atmosféra podujatia ostane v lavičke zakliata a  pocíti ju každý, kto si na ňu sadne.     

Predsedníctvo v zoskupení V4 je rotujúce a mení sa každý rok. V júli 2010 predsedníctvo prevzalo po Maďarskej republike práve Slovensko. Jeho prioritami na toto obdobie, ktoré potrvá do 30. júna tohto roku, je hľadanie riešení a odpovedí na  jednu z najhorších hospodárskych kríz, otázka posilňovania energetickej bezpečnosti a účinnejšie presadzovanie záujmov krajín strednej a východnej Európy v rámci Európskej únie. Slovenská republika je predsednickou krajinou V4 od 1. júla 2010 do 30. júna 2011.

Prehľad jednoročných rotujúcich predsedníctiev:

 

Medzinárodný vyšehradský fond (MVF)

Úlohou Medzinárodného vyšehradskeho fondu (MVF) je podporovať spoločné kultúrne, vedecké a vzdelávacie projekty, organizovať nládežnícke výmeny medzi krajinami V4, zinzenzívňovať cezhraničnú spolupráce a povzbudzovať vzájomný cestovný ruch. 

Medzinárodný vyšehradský fond (MVF) poskytuje pomoc mimovládnym organizáciám prostredníctvom grantových schém v oblastiach kultúry, vzdelávania. Poskytuje aj viacero druhov štipendií. Ročný rozpočet Medzinárodného vyšehradského fondu je od roku 2010 šesť miliónov EUR. Na rozpočte MVF sa podieľajú všetky vlády členských krajín V4 rovnakým príspevkom.

Adresa Medzinárodného vyšehradského fondu (MVF): Kráľovské údolie 8, 811 02 Bratislava

Spolupráca samospráv V4 v oblasti inklúzie Rómov

Začleňovanie sociálne vylúčených rómskych spoločenstiev, komplexné riešenie tohto spoločného fenoménu, ktorý sa dotýka bývania, vzdelávania, zamestnanosti a zdravia Rómov na úrovni samospráv krajín V4, ako i spoločné výstupy k jednotlivým oblastiam inklúzie Rómov vznikajú v rámci iniciatívy Fórum starostov pre inklúziu Rómov členských krajín V4.

Východné partnerstvo

Jedným z najvýznamnejších stretnutí v rámci slovenského predsedníctva V4 bolo stretnutie ministrov zahraničných vecí V4 v Bratislave (marec 2011) v rámci aktuálnej iniciativy – Východné partnerstvo. Ústrednou myšlienkou stretnutia šéfov doplomacií krajín V4 bol rozvoj integračných procesov na európskom kontinente a perspektívy ďalšieho rozšírovania EÚ. Významnými hosťami tohoto stretnutia bola aj šéfka zahraničnej politiky Európskej únie Catherine Ashtonová, komisár pre otázky rozšírenia a susedskú politiku EÚ Štefan Fale a minister zahraničných vecí NemeckaGuido Westerwelle.

Ústredným motívom bratislavského stretnutia bolo oživenie spolupráce Európskej únieso združením Východné partnerstvo.

Dve tisícročia Vyšehradu (po maďarsky Visegrádu)

Vyšehrad sa týči dve tisícročia nad Dunajom tam, kde posilnený prítokmi riek tečúcich zo svahov severných Karpát otáča svoje koryto na juh a veľkými oblúkmi pretína hory.

Horný vyšehradský hrad sa týči nad Dunajom na vrcholku jedného z kop­cov. Pod ním na brehu bol postavený dolný hrad so slávnym palácom kráľov Ľudovíta Veľkého a Mateja Korvina. Dvetisíc rokov na brehu Dunaja strážilo castrum hranice Rímskej ríše. V období sťahovania národov prechádzali tadiaľto slovanské kmene smerom na juh. Od nich pochádza pomenovanie miesta, čo znamená hrad na vrchu. To značí, že už v polovici prvého tisícročia po Kristovi stál na vrchu hrad. Takto sa zachoval vyše 1 500 rokov názov jedného z veľkolepých centier Maďarského kráľovstva - Vyšehrad. Horný hrad aj palác na brehu rieky viackrát uzreli českých a poľských kráľov. V dobe interregna (1301 - 1306) po vyhynutí rodu Arpádovcov obsadil hrad český kráľ Václav III. V roku 1320 na hrade usporiadal okázalú svadbu maďarský kráľ Karol Róbert z rodu Anjouovcov s Alžbetou, dcérou poľského princa (neskôr kráľa) Ladislava Lokietka. Ich synom bol Ľudovít Veľký, ktorý sa pod menom Ľudovít Maďarský sa stal i poľským kráľom. Na tomto mieste bola v roku 1339 uzavretá poľsko-maďarská zmluva o nástupníctve. Tu bola v rokoch 1370 - 1412 strážená poľská kráľovská koruna a korunovačné klenoty. Vrchol svojej slávy prežíval Vyšehrad v rokoch 1320 - 1490 počas panovania kráľa Mateja Korvina.

Vyšehrad sa do dejín medzinárodnej diplomacie prvýkrát zapísal v októbri - novembri roku 1335 usporiadaním kongresu troch kráľov. Pred tým, v auguste, zástupcovia českého, poľského i ma­ďarského kráľa na Trenčianskom hrade prerokovali program stretnutia, dohodli podmienky uzavretia spojenectva a pripravili návrh textu dohody. Maďarský kráľ Karol I. (Anjou), poľský kráľ Kazimír III. (Veľký) a český kráľ Ján Luxemburský sa stretli za veľkolepých formalít na hrade Vyšehrad. Podľa kroniky sa navzájom obdarovali honosnými darmi. Počas obeda veľkolepého sprievodu sa denne minulo štyritisíc kusov chleba a stoosemdesiat sudov vína.Veľkým diplomatickým úspechom bolo zmierenie českého a poľského kráľa a uzavretie formálnej trojkoalície (kongresu sa zúčastnil aj dolnobavorský knieža Karol], Na kongrese vyriešili nielen česko-poľský spor o pohraničné oblasti, ale dohodli sa aj v dőležitých hospodárskych otázkach, týkajúcich sa všetkých troch štátov. Zregulovali prepravu na obchodných cestách, aby neutralizovali straty pochádzajúce z „práva skladu" Viedne. Všetky tri štáty sa navzájom objavili ako spoľahliví spojenci a týmto získali taký hospodársky a vojenský potenciál, že mohli žiť v pokoji a mohol sa v nich začať vnútorný rozkvet. Obrovský rozvoj nastal v priemysle a vo všetkých oblastiach hospodárstva. Po vyšehradskej konferencii nasledovala najveľkolepejšia éra histórie všetkých troch štátov.

Symbolika týchto historických faktov v roku 1991 podnietila vlastne prezidenta Maďarskej republiky Árpáda Göncza, aby práve na Vyšehrad zvolal prezidentov a premiérov Poľska a Česko-Slovenska. Stretnutie naznačovalo, že maďarská vláda je iniciátorom regionálnej spolupráce. József Antall, Václav Havel a Lech Walesa podpísali dohodu o tom, že ich štáty sa spoločne budú snažiť o vstup do západoeurópskych obranných, politických i hospodárskych integračných štruktúr. To bol druhý Vyšehradský kongres. Už vtedy na základe historických faktov bola nastolená požiadavka, aby sa vyšehradskej spolupráce zúčast­nili aj čerstvo osamostatnené štáty Chorvátsko a Slovinsko. Žiaľ začínajúca sa vojna v bývalej Juhoslávii túto ideu zmarila. Vyšehradská trojka sa v roku 1993 osamostatnením Slovenska stala Vyšehradskou štvorkou.

Základné dokumenty V4:

Vyšehradská deklarácia 1991 [.pdf]
1991 Visegrad Declaration
2004 Visegrad Declaration [.pdf]