Stručná história Európskej únie
Do podpisu Rímskej zmluvy
Hnacím motorom myšlienky vytvorenia Európskej únie bolo zamedziť navždy častým a krvavým konfliktom medzi európskymi krajinami. „Palivom myšlienky spojenectva namiesto konfliktov“ boli čerstvé neblahé skúsenosti obyvateľov starého kontinentu z Druhej svetovej vojny.
Krátko po vojne sa ale Európa rozdeľuje na Východ a Západ, čím sa začína studená vojna trvajúca 40 rokov. Národy západnej Európy zakladajú v roku 1949 Radu Európy. Je to prvý krok smerom ku vzájomnej spolupráci, šesť zakladajúcich krajín však chce ísť ďalej.
V roku 1950 sa s cieľom zabezpečiť trvalý mier európske krajiny začali hospodársky a politicky zjednocovať v Európskom spoločenstve uhlia a ocele. Zakladajúcimi členmi boli Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko.
Päťdesiate roky minulého storočia boli poznamenané studenou vojnou medzi Západom a Východom. Protesty proti komunistickému režimu v Maďarsku boli v roku 1956 potlačené sovietskymi tankami, pričom v nasledujúcom roku 1957 sa Sovietsky zväz dostal do vedenia v kozmických pretekoch, keď do vesmíru vypustil prvý človekom zostrojený satelit Sputnik 1.
V roku 1957 bola zároveň podpísaná Rímska zmluva zakladajúca Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) čiže „spoločný trh“.
1950
9. máj
Robert Schuman, francúzsky minister zahraničných vecí vystupuje s dôležitým prejavom, kde predstaví návrhy, ktoré sú založené na myšlienkach Jeana Monneta. Navrhuje, aby Francúzsko a Spolková republika Nemecko združili svoje zdroje uhlia a ocele do jednej organizácie, do ktorej sa môžu zapojiť aj ostatné európske krajiny.
Tento dátum možno pokladať za zrodenie Európskej únie, 9. máj sa každoročne oslavuje ako Deň Európy.
1951
18. apríl
Šesť krajín – Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Spolková republika Nemecko a Taliansko – podpisuje v Paríži Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO). Do platnosti vstupuje 23. júla 1952 na obdobie 50 rokov. Pohnútkou Schumanovho plánu ústiaceho do zmluvy o spoločnej organizácii svojho ťažkého priemyslu – uhlia a ocele bolo zamedziť, aby už žiadna európska krajina nevyrábala zbrane na vlastnú päsť a aby ich použila vo vojne proti inému národu, ako v minulosti.
1955
1. – 2. jún
Stretnutie ministrov zahraničných vecí šiestich krajín v Messine, kde sa rozhoduje o rozšírení európskej integrácie na ostatné oblasti ekonomiky.
História EÚ od Rímskej zmluvy
1957
25. marec
Šesť krajín, ktoré sú motivované úspechom zmluvy o uhlí a oceli, rozširuje spoluprácu na ďalšie hospodárske sektory. Podpisujú Rímsku zmluvu zakladajúcu Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) alebo „spoločný trh“ a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). Do platnosti vstupujú 1. januára 1958. Cieľom je voľný pohyb ľudí, tovaru a služieb aj za hranicami.
1960
V šesťdesiatych rokoch napomohla hospodárskemu rastu Európy skutočnosť, že krajiny EHS pri vzájomnom obchodovaní prestali vyberať clá. Rovnako sa dohodli na spoločnej kontrole produkcie potravín, aby ich mal každý dostatok. Napokon sa v poľnohospodárskej výrobe dostavil prebytok.
30. júla 1962
EHS začína uskutočňovať „spoločnú poľnohospodársku politiku“, čím umožňuje krajinám spoločnú kontrolu výroby potravín. Poľnohospodárom sa vyplácajú rovnaké čiastky za ich výrobky.
4. január
Na podnet Spojeného kráľovstva sa zakladá Štokholmským dohovorom Európske združenie voľného obchodu (EZVO), ktoré zoskupuje niekoľko európskych krajín nepatriacich do EHS.
1963
20. júl
Členské krajiny EHS podpisujú v Yaoundé svoju prvú veľkú medzinárodnú dohodu o pomoci s 18 bývalými kolóniami v Afrike. Asociačná dohoda bola začiatkom spolupráce európskych krajín s krajinami „čierneho“ kontinentu. V roku 2005 mala EÚ osobitné partnerské vzťahy už so 78 krajinami v Afrike, v regiónoch Karibiku a Tichomoria (AKT). EÚ je najväčším poskytovateľom rozvojovej pomoci najchudobnejším krajinám na svete . Jej pomoc je úzko spätá s rešpektovaním ľudských práv na strane prijímateľov pomoci.
1965
8. apríl
Je podpísaná zmluva o zlúčení výkonných orgánov troch spoločenstiev (ESUO, EHS a Euratom) a vzniká jednotná Rada a jednotná Komisia. Do platnosti vstupuje 1. júla 1967.
1966
29. január
Takzvaný Luxemburský kompromis. Po politickej kríze Francúzsko súhlasí, že sa bude opäť zúčastňovať na stretnutiach Rady pod podmienkou, že sa uzavrie dohoda o pravidle jednomyseľnosti v prípade, keď sú v hre rozhodujúce národné záujmy.
1968
1. júl
Úplné zrušenie cla na priemyselné výrobky medzi členskými štátmi EHS o 18 mesiacov skôr, ako bolo plánované zavedenie spoločného colného sadzobníka. Týmto aktom odštartoval voľný cezhraničný obchod. Zrodila sa najväčšia obchodná skupina na svete. Členské krajiny EHS začali uplatňovať rovnaké clá na dovoz z iných krajín.
1969
1. – 2. december
Na summite v Haagu sa politickí vodcovia EHS rozhodli posunúť európsku integráciu vpred, čím otvorili cestu k prvému rozšíreniu.
1970
Sedemdesiate roky sa niesli v znamení arabsko-izraelského konfliktu. V októbri 1973 nastala ropná kríza a hospodárske problémy v Európe. Posledné pravicové diktatúry v Európe padli po zvrhnutí Salazarovho režimu v Portugalsku v roku 1974 a v Španielsku po smrti generála Franca v roku 1975. V rámci regionálnej politiky EÚ sa presúvali veľké objemy prostriedkov na vytváranie pracovných miest a infraštruktúry v chudobnejších oblastiach. Vplyv Európskeho parlamentu na záležitosti EÚ sa zvýšil v roku 1979, odkedy môžu všetci občania voliť svojich zástupcov priamo.
22. apríl
V Luxemburgu bola podpísaná zmluva, ktorá umožňuje Európskym spoločenstvám, aby mohli byť vo väčšej miere financované z vlastných zdrojov a posilňujú sa právomoci Európskeho parlamentu.
1972
22. január
V Bruseli sa s Európskymi spoločenstvami podpisujú prístupové zmluvy s Dánskom, Írskom, Nórskom a Spojeným kráľovstvom.
24. apríl
Prvý plán jednotnej euromeny sa odvíja od roku 1970. Aby členské krajiny EHS zabezpečili svoju menovú stabilitu rozhodli sa, že obmedzia fluktuáciu výmenných kurzov národných mien. Tento mechanizmus výmenných kurzov, ktorý sa stanovil v roku 1972, je prvým krokom k zavedeniu eura o 30 rokov neskôr.
1973
1. január
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa začalo EHS rozrastať. 1. januára 1973 prišlo k jeho prvému rozšíreniu. K šiestim zakladajúcim členom pristúpilo Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie. Európske hodpodárske spoločenstvo (EHS) sa tak rozrástlo na deväť členských krajín. Nórsko zostalo mimo EHS, pretože väčšina jeho občanov nesúhlasila s členstvom v referende.
1974
9. – 10. december
Na summite v Paríži sa politickí vodcovia deviatich členských štátov rozhodnú, že sa chcú stretávať trikrát do roka na platforme Európskej rady. Odsúhlasia aj priame voľby do Európskeho parlamentu a schvália založenie Európskeho rozvojového fondu.
10. december
Predstavitelia EÚ zriadili solidárny Európsky fond regionálneho rozvoja. Fond zabezpečuje transfer peňazí z bohatých regiónov do chudobných regiónov s cieľom zvýšiť kvalitu ciest a komunikácií, prilákať investície a vytvoriť pracovné príležitosti. Tento druh aktivít neskôr predstavuje tretinu všetkých výdavkov EÚ.
1975
28. február
V Lomé sa podpisuje dohoda (Lomé I) medzi EHS a 46 krajinami Afriky, Karibiku a Tichomoria (AKT).
22. júl
Podpisuje sa zmluva, ktorá dáva Európskemu parlamentu väčšie právomoci v oblasti rozpočtu a zakladá Európsky dvor audítorov. Platnosť nadobúda 1. júna 1977.
1979
7. - 10. jún
Prvé priame voľby do 410-členného Európskeho parlamentu. Poslancov predtým delegovali do EP národné parlamenty. Členovia zasadajú v paneurópskych politických skupinách (socialisti, konzervatívci, liberáli, zelení atď.), a nie v národných delegáciách. Vplyv Parlamentu postupne rastie.
1980
Osemdesiate roky: Poľský odborový zväz Solidarność na čele s Lechom Walesom sa po štrajkoch lodiarov v Gdaňsku v lete 1980 stali pojmom v celej Európe aj vo svete. V roku 1981 sa Grécko stalo desiatym členom EÚ a o päť rokov na to pristúpili aj Španielsko a Portugalsko. V roku 1986 bol podpísaný Jednotný európsky akt (JEA). Táto zmluva, bola základom veľkého šesťročného programu zameraného na riešenie problémov s voľným obchodovaním v rámci EÚ a vďaka ktorej vznikol „jednotný trh“. Veľkým politickým prevratom bol 9. novembra 1989 - pád Berlínskeho múru a otvorenie hraníc medzi Východným a Západným Nemeckom po dvadsiatich ôsmich rokoch. Nemecko sa opäť zjednotilo.
1981
1. január
Vstupom Grécka do EHS sa počet členov zvýšil na desať. V roku 1974 bola v Grécku zvrhnutá vojenská diktatúra a obnovila sa demokracia.
28. február
Počítače a automatizácia menia spôsob života a práce. S cieľom zostať na čele inovácií prijíma EHS program „Esprit“ ako prvý z mnohých programov výskumu a rozvoja.
1984
14. až 17. jún
Druhé priame voľby do Európskeho parlamentu.
1985
7. január
Jacques Delors sa stal predsedom Komisie (1985 – 1995).
14. jún
Podpísal sa Schengenský dohovor s cieľom zrušiť kontroly na hraniciach medzi členskými krajinami Európskych spoločenstiev.
1986
1. január
Španielsko a Portugalsko vstupujú do Európskych spoločenstiev, počet členov sa tým zvyšuje na 12.
1987
17. a 28. február
Podpísanie Jednotného európskeho aktu v Luxemburgu a v Haagu. Aj keď sa v roku 1968 zrušili clá, voľný obchod v rámci EÚ brzdia ďalšie administratívne prekážky - rozdiely vo vnútroštátnych nariadeniach. Jednotným európskym aktom z roku 1986 sa začína uskutočňovať rozsiahly šesťročný program zameraný na ich odstraňovanie. Aktom získal Európsky parlament väčšie slovo a posilnili sa právomoci EÚ v otázkach ochrany životného prostredia. Do platnosti vstupuje 1. júla 1987.
15. jún
EHS začína uskutočňovať program „Erasmus“ na podporu univerzitných študentov, ktorí chcú študovať najviac jeden rok v inej európskej krajine. Viac ako dva milióny mladých ľudí mali z tohto a podobných programov osoh.
1989
15. a 18. jún
Tretie priame voľby do Európskeho parlamentu.
9. november
Pád berlínskeho múru symbolizuje kolaps komunizmu v strednej a východnej Európe, ktorý sa začal v Poľsku a Maďarsku. Masový odchod občanov na Západ prinútil vládu východného Nemecka (NDR) otvoriť hranice. Po viac ako 40 rokoch je Nemecko opäť jednotné a jeho východná časť vstupuje do EÚ (október 1990).
1990
Európa sa na prahu deväťdesiatych rokov zbavila „železnej opony“ na hraniciach medzi stredoeurópskymi a juhovýchodoeurópskymi postkomunistickými krajinami. V roku 1993 bolo dokončené vytváranie jednotného trhu „štyroch slobôd“: pohybu tovaru, služieb, osôb a kapitálu. Deväťdesiate roky sú aj obdobím dvoch zmlúv – Maastrichtskej Zmluvy o Európskej únii z roku 1993 a Amsterdamskej zmluvy z roku 1999.
Ľudia sa začali zaoberať ochranou životného prostredia, ale aj spôsobom, ako by mohli Európania spolupracovať v oblasti bezpečnosti a obrany. V roku 1995 pristúpili k EÚ ďalšie tri krajiny – Rakúsko, Fínsko a Švédsko. Malá luxemburská dedina prepožičala svoje meno „Schengen“ dohodám, ktoré ľuďom postupne umožnili cestovať bez pasových kontrol na hraniciach. Milióny mladých ľudí študujú v iných krajinách s finančnou podporou EÚ. Komunikáciu uľahčuje čoraz väčší počet ľudí, ktorí používajú mobilné telefóny a internet.
1990
3. október
Zjednotenie Nemecka.
1991
9. – 10. december
Európska rada prijíma v Maastrichte Zmluvu o Európskej únii. Táto zmluva kladie základy spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, užšej spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí, ako aj základy vytvorenia hospodárskej a menovej únie vrátane jednotnej meny.
1992
7. február
V Maastrichte sa podpisuje Zmluva o Európskej únii. Predstavuje najväčší míľnik v histórii EÚ, ktorým sa ustanovujú jasné pravidlá budúcej spoločnej meny, ako aj zahraničnej a bezpečnostnej politiky a užšej spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí. V zmluve sa pomenovanie „Európske spoločenstvá“ oficiálne nahrádza pomenovaním „Európska únia“. Do platnosti vstupuje 1. novembra 1993.
1993
1. január
Vznik jednotného trhu a jeho štyroch slobôd: voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a peňazí sa stáva skutočnosťou. Od roku 1986 sa prijalo viac ako 200 právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na daňovú politiku, obchodné predpisy, profesijné kvalifikácie a iné prekážky otvorených hraníc. Voľný pohyb niektorých služieb sa oneskoruje
1994
9. až 12. jún
Štvrté priame voľby do Európskeho parlamentu.
1995
1. január
Fínsko, Rakúsko a Švédsko vstupujú do EÚ. Jej 15 členov odteraz pokrýva takmer celú západnú Európu. Nórsko do EÚ nevstupuje, pretože v referende bola väčšina Nórov proti členstvu svojej krajiny. V októbri 1990 sa Nemecko zjednotilo a Východné Nemecko sa tak stalo súčasťou EÚ.
23. január
Nastupuje nová Európska komisia (1995 – 1999) na čele s predsedom Jacquesom Santerom.
26. marec 1995
V siedmich krajinách – Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko a Španielsko – nadobúda účinnosť Schengenská dohoda. Cestujúci akejkoľvek národnosti môžu cestovať v rámci všetkých týchto krajín bez hraničnej kontroly cestovného pasu. K schengenskej zóne voľného pohybu sa odvedy pripojili ďalšie krajiny.
27. – 28. november
Euro-stredomorská konferencia v Barcelone otvára partnerstvo medzi EÚ a krajinami ležiacimi na južnom pobreží Stredozemného mora.
1997
17. jún
Dohoda lídrov EÚ na texte Amsterdamskej zmluvy. Nadviazal na Maastrichtskú zmluvu a ustanovila plány reforiem inštitúcií EÚ s cieľom posilniť slovo Európy vo svete a sústrediť viaceré zdroje na zamestnanosť a práva občanov.
2. október
Podpísanie Amsterdamskej zmluvy. Platnosť nadobúda 1. mája 1999.
13. december
Predstavitelia EÚ sa dohodli, že začnú rokovania o členstve s 10 krajinami strednej a východnej Európy: Bulharskom, Českou republikou, Estónskom, Litvou, Lotyšskom, Maďarskom, Poľskom, Rumunskom, Slovenskom a Slovinskom. Dohoda sa týkala aj ostrovov v Stredozemnom mori - Cypru a Malty. Zmeny zmluvy, na ktorých sa dohodlo v Nice v roku 2000, otvárajú reformovaním pravidiel hlasovania EÚ cestu k jej rozširovaniu.
1998
30. marec
Pre nové kandidátske krajiny sa začína prístupový proces. Na jeho absolvovanie sa chystajú Cyprus, Malta a 10 krajín strednej a východnej Európy.
1999
1. január
Začiatok tretieho štádia EMU: 11 členských štátov EÚ prijíma euro, ktoré začína obiehať na peňažných trhoch a nahrádza meny v nepeňažných transakciách. Európska centrálna banka (ECB) preberá zodpovednosť za menovú politiku. Grécko sa pripojilo k 11 členským krajinám v roku 2001. Euro v podobe zúčtovacej meny ECU sa používa zatiaľ len na účely obchodných a finančných transakcií. Bankovky a mince sa zavádzajú neskôr. Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko a Taliansko sa stávajú krajinami eurozóny. Dánsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo sa rozhodli, že ešte určitý čas zostanú mimo.
10. a 13. jún
Piate priame voľby do Európskeho parlamentu.
15. september
Začiatok funkčného obdobia novej Európskej komisie (1999 – 2004) s predsedom Romanom Prodim.
15. – 16. október
Európska rada v Tampere rozhoduje o vytvorení jednotného priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti na území EÚ.
2000
V prvom desaťročí 21. storočia sa Euro stalo novou menou pre mnohých Európanov. Synonymom „Vojny proti terorizmu“ je 11. september 2001, kedy unesené lietadlá zničili budovy v New Yorku a vo Washingtone. Krajiny EÚ začali oveľa užšie spolupracovať v rámci boja proti medzinárodnému zločinu a terorizmu. Politické rozdelenie východu a západu Európy konečne prestalo existovať, keď sa v roku 2004 pripojilo k EÚ 10 nových členských krajín, vrátane Slovenska. Eurooptimisti sa domnievali, že nastal ten správny čas, aby si rozšírená Európa sformulovala vlastnú ústavu. Na obsahu Európskej ústavnej zmluvy sa však nebolo také jednoduché dohodnúť. Napokon sa lídri európskej 25-ky na jej texte dohodli, ale jej ratifikácia skolabovala na neúspešných referendách vo Francúzsku a Holandsku. Diskusia o budúcnosti Európy pokračovala rokovaniami o texte zostručnenej verzie Lisabonskej reformnej zmluvy. Po vynútenom opakovanom referende v Írsku ju napokon európska 27-ka prijala od 1. decembra 2009 uviedla do života EÚ.
23. – 24. marec
Európska rada v Lisabone vytvára Lisabonskú stratégiu pre zlepšenie zamestnanosti v EÚ, modernizáciu ekonomiky a posilnenie sociálnej súdržnosti vo vedomostnej spoločnosti v Európe.
7. – 8. december
Na zasadnutí Európskej rady v Nice sa dohodne text budúcej zmluvy, ktorá mení systém rozhodovacích procesov v EÚ tak, aby bolo možné jej rozšírenie. Predsedovia Európskeho parlamentu, Európskej rady a Európskej komisie slávnostne vyhlasujú Chartu základných práv EÚ.
2001
26. február
Je podpísaná Zmluva z Nice. Platnosť nadobúda 1. februára 2003.
14. – 15. december
Európska rada v Laekene prijíma Deklaráciu o budúcnosti Únie. Týmto sa otvára cesta chystanej veľkej reforme EÚ a zriadeniu Konventu, ktorý pripraví Európsku ústavnú zmluvu.
2002
1. január
V 12 krajinách eurozóny sa začínajú používať bankovky a mince euro. Ich tlač, razenie a distribúcia v 12 krajinách predstavujú rozsiahlu logistickú operáciu. Do obehu sa dalo viac ako 80 miliárd mincí. Bankovky sú pre všetky krajiny rovnaké. Mince majú spoločnú prednú stranu, na ktorej sa uvádza hodnota mince, zatiaľ čo zadná strana znázorňuje národný emblém. Všetky sú voľne v obehu. Platiť fínskou (alebo nejakou inou) euromincou za lístok v madridskom metre je úplne samozrejmé.
13. december
Európska rada v Kodani schválila vstup 10 kandidátskych krajín (Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko, Slovinsko) do Európskej únie od 1. mája 2004.
2003
31. marec
EÚ uskutočňuje ako súčasť svojej zahraničnej a bezpečnostnej politiky mierové operácie na Balkáne. Najprv v Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko a neskôr v Bosne a Hercegovine. V oboch prípadoch mierové sily EÚ nahrádzajú jednotky NATO. V rámci vnútorného plánu prijíma EÚ rozhodnutie, že do roku 2010 tu vytvorí priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti pre všetkých občanov.
10. júl
Konvent o budúcnosti Európy ukončuje svoju prácu a predstavuje návrh Európskej ústavnej zmluvy.
4. október
Začiatok medzivládnej konferencie zodpovednej za navrhnutie Európskej ústavnej zmluvy.
2004
1. máj
Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko, Slovinsko vstupujú do Európskej únie.
10. a 13. jún
Šieste priame voľby do Európskeho parlamentu.
29. október
V Ríme je prijatá Európska ústavná zmluva (treba ju ešte ratifikovať členskými štátmi).
22. november
Predsedom Európskej komisie sa stáva José Manuel Barroso.
2005
29. máj a 1. jún
Voliči vo Francúzsku odmietajú v referende Európsku ústavnú zmluvu, o tri dni na to ich príklad nasleduje Holandsko.
3. október
Začínajú sa prístupové rokovania s Tureckom a Chorvátskom.
2007
1. január
Bulharsko a Rumunsko vstupujú do Európskej únie. Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko (FYROM) a Turecko sa stávajú oficiálnymi kandidátmi na členstvo v EÚ.
1. január
Slovinsko prechádza na euro.
13. december
Lídri 27 členských krajín EÚ podpisujú Lisabonskú reformnú zmluvu. Lisabonská zmluva upravuje predchádzajúce zmluvy. Je navrhnutá tak, aby sa vďaka nej EÚ stala demokratickejšou, účinnejšou a transparentnejšou, a tým schopnou vysporiadať sa s globálnymi výzvami, ako sú napríklad zmeny podnebia, bezpečnosť a trvalo udržateľný rozvoj. Podmienkou jej platnosti bola ratifikácia vo všetkých členských štátoch EÚ.
Vstup deviatich nových členských krajín EÚ pred Vianocami 2007 bol posledným, ale najmohutnejším kolom rozširovania schengenského priestoru.
21. december
Slovensko vstúpilo spolu s deviatimi novými členskými krajinami EÚ do Schengenu. O polnoci v ten deň došlo definitívne k zrušeniu kontrol na ich pozemných hraniciach so susednými členskými krajinami EÚ. Na medzinárodných letiskách sa hraničné kontroly pri letoch v rámci schengenského priestoru zrušili v marci 2008. Vstup deviatich nových členských krajín EÚ pred Vianocami 2007 bol posledným, ale najmohutnejším kolom rozširovania schengenského priestoru.
2008
1. január
Cyprus a Malta prechádzajú na euro.
12. decembra
Do Schengenského priestoru sa pridružilo Švajčiarsko a Lichtenštajnsko. Kontroly na letiskách týchto divoch pridružených krajín padli od 1. januára 2009 aj na ich medzinárodných letiskách. Vstup do Schengenu si Švajčiari odsúhlasili v referende v roku 2005. Do Švajčiarska môžu občania EÚ cestovať bez ukazovania pasov. Colné kontroly však naďalej zostali v platnosti.
2009
1. január
Slovensko prešlo bez problémov na spoločnú európsku menu - euro. Stalo sa 16. krajinou Menovej a hospodárskej únie členských krajín EÚ.
4. – 7. jún
Siedme voľby do EP. Počet poslancov bol v roku 2007 stanovený na 751 poslancov. Voliči SR volili na volebné obdobie 2009 - 2013 o jedného poslanca menej – 13 poslancov EP. Eurovoľby sa uskutočnili ešte podľa stále platnej Zmluvy z Nice.
14. - 16. júl
Prvé plenárne zasadanie novozvoleného Európskeho parlamentu pre siedme volebné obdobie (2009 – 2014). Novým predsedom EP sa stal na prvých dva a pol roka obdobia poľský expremiér Jerzy Buzek.
1. októbra
Po uplynutí funkčného obdobia dosluhujúcej EK (31. októbra 2009) Maroš Šefčovič prevzal po rezignácii prvého slovenského komisára EK Jána Figeľa funkciu eurokomisára pre vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a viacjazyčnosť v Európskej komisii (EK). Šefčovič bude i členom novej Európskej komisie na roky 2010 – 2014. Okrem toho, že bude podpredsedom druhej Barrosovej EK bude mať na starosti medziinštitucionálne otázky a administratívu.
2. októbra
Íri v opakovanom referende ratifikovali Lisabonskú zmluvu. Za dokument, ktorý má zefektívniť činnosť inštitúcií Európskej únie hlasovalo 67, 1 percenta voličov, proti zahlasovalo 32, 9 percenta írskych voličov. Na reparáte referenda sa zúčastnilo celkovo 58 percent oprávnených voličov.
1. december
Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti po jej ratifikácii vo všetkých 27 členských krajinách EÚ. Európska únia ňou získala právnu subjektivitu. Lisabonská zmluva, ktorá vstupila do platnosti stanovuje do roku 2014 počet členov Európskej komisie na 27.
1 december
Riadenie EÚ na diplomatickom poli prevzala Catherine Ashtonová z Veľkej Británie. Jej úlohou bude na podklade Lisabonskej zmluvy z novej inštitucionálnej pozície vysokej predstaviteľky EÚ zahraničnú politiku zjednocovať zahraničnú politiku únie ako celku, ale zároveň ako podpredsedníčky EK starať sa aj o jej bezpečnostnú politiku.
2010
1. január
Oficiálne sa ujal svojej novej funkcie predsedu Európskej rady (neformálne prezident EÚ) vyplývajúcej z Lisabonskej zmluvy bývalý belgický premiér Herman Van Rompuy. Jeho úlohou by malo byť zastupovanie EÚ navonok. Mal by riadiť aj zasadania Európskej rady
