Schengenská dohoda a EÚ

Schengenská dohoda vznikla na podklade iniciatívy francúzskeho prezidenta Francoisa Mitterranda a nemeckého kancelára Helmuta Kohla. Z ich popudu bola 14. júna 1985 v pohraničnom luxemburskom mestečku Schengen bola podpísaná „Dohoda medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom odstraňovaní kontrol na ich spoločných hraniciach. Táto medzivládna dohoda z júna 1985 je dnes známa pod názvom „Schengenská dohoda“.

Hlavným cieľom Schengenskej dohody bolo postupné odstránenie prekážok voľného pohybu cez tzv. „vnútorné hranice“ pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskych spoločenstiev a umožnenie voľného pohyb osôb, tovaru a služieb.

Schengenský dohovor

Už pri podpise Schengenskej dohody bolo zrejmé, že integračný proces v oblasti spolupráce jej členských štátov pri ochrane vonkajších hraníc bude ďalej pokračovať a preto bude potrebné posilniť najmä spoločný boj proti nelegálnej migrácii a organizovanému zločinu. Výsledkom tohto úsilia bolo podpísanie „Schengenského dohovoru“. Po ratifikácii jednotlivými štátmi vstúpil Schengenský dohovor do platnosti v roku 1995.

Schengenský dohovor bol prvou dohodou, ktorá definitívne zrušila vykonávanie hraničných kontrol osôb na vnútorných hraniciach signatárskych štátov, zharmonizovala vykonávanie hraničných kontrol na vonkajších hraniciach schengenského priestoru a ustanovila spoločnú politiku vo veci vydávania víz a súvisiacich opatrení, ako je spolupráca polícií a súdov jej členských štátov. Signatári Schengenského dohovoru súhlasili s tým, že každý členský štát môže znovu zaviesť hraničné kontroly na spoločných hraniciach iba za určitých špecifických okolností. V ďalších rokoch sa k Schengenskej dohode a Schengenskému dohovoru postupne pripojili ďalšie štáty Európy, medzi ktorými boli najmä členské štáty Európskej únie, ale takisto aj štáty, ktoré nie sú jej členmi (Nórsko, Island, Švajčiarsko). Veľká Británia a Írsko, ktoré naopak sú štátmi Európskej únie, sa k Schengenskej dohode zatiaľ v plnom rozsahu nepripojili (zatiaľ uplatňujú iba ustanovenia týkajúce sa policajnej spolupráce).

Schengenské aquis

Podpisom Zmluvy, ktorá mení a dopĺňa Zmluvu o Európskej únii, Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a niektoré súvisiace akty“ ) (Amsterdamská zmluva) bolo Schengenské acquis začlenené do Zmlúv o Európskej únii, čím nadobudlo inštitucionálny a právny rámec a stalo sa súčasťou acquis Spoločenstva. Oblasť Schengenského acquis, ktoré bolo začlenené do tzv. „I. piliera“ Európskej únie, je uvedená v protokole B. pripojenom k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o založení Európskeho spoločenstva (Protokol, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis do rámca Európskej únie, tzv. „schengenský protokol“).

Podľa čl. 8 schengenského protokolu musia štáty, ktoré chcú vstúpiť do Európskej únie prijať Schengenské acquis. Táto skutočnosť bola premietnutá aj do prístupových procesov nových členských štátov, ktoré k 1. máju 2004 na základe „Zmluvy o pristúpení“ ) vstúpili do spoločenstva štátov Európskej únie. Záväzok prevziať Schengenské acquis je uvedený v čl. 3 Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách Zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (ďalej len „Akt o podmienkach pristúpenia“) a čl. 3 Aktu o podmienkach pristúpenia Bulharskej republiky a Rumunskej republiky a o úpravách Zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (ďalej len „Akt o podmienkach pristúpenia z roku 2005“).

Vzhľadom na skutočnosť, že nové členské štáty sa nemohli ku dňu vstupu do Európskej únie pripojiť do Schengenského informačného systému (ďalej len „SIS“) a vydávať jednotné schengenské víza, začali aplikovať Schengenské acquis iba v obmedzenom rozsahu. Na tento účel bolo Schengenské acquis pre novo pristupujúce štáty rozdelené do dvoch kategórií.

Prvú kategóriu Schengenského acquis museli nové členské štáty podľa čl. 3 ods. 1 Aktu o pristúpení uplatňovať už odo dňa vstupu do Európskej únie a je uvedené v Prílohe I v „Zozname ustanovení Schengenského acquis, ako je zahrnuté do rámca Európskej únie, a aktov na ňom založených alebo inak s ním súvisiacich, ktoré sú od pristúpenia záväzné a uplatniteľné v nových členských štátoch“.

Schengenské acquis týkajúce sa zrušenia hraničných kontrol na vnútorných hraniciach a spoločnej vízovej politiky začali nové členské štáty aplikovať podľa čl. 3 ods. 2 Aktu o pristúpení až po rozhodnutí Rady Európskej únie prijatom po preverení splnenia podmienky uplatňovania celého príslušného acquis schengenským hodnotiacim výborom. Rada Európskej únie prijala toto rozhodnutie až po porade s Európskym parlamentom. )
Schengenské acquis v plnom rozsahu aplikujú Belgicko, Dánsko, Nemecko, Grécko, Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko, Fínsko, Švédsko a na základe osobitnej dohody s Európskou úniou aj nečlenské štáty (krajiny Európskeho hospodárskeho priestoru) Nórsko a Island. Od 21. decembra 2007 Schengenské acquis v plnom rozsahu aplikuje Slovensko, Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Malta a Slovinsko. Schengenské acquis v obmedzenom rozsahu v súčasnosti uplatňuje iba Cyprus (rozdelený stráženou zelenou líniou na grécku časť – Cyperskú republiku, ktorá je členopm EÚ a Severocyperskou republikou, ktorá nie je po tureckej invázii na ostrov súčasťou EÚ)  a na základe Aktu o pristúpení z roku 2005 Rumunsko a Bulharsko, ktoré do spoločného schengenského priestoru plánujú vstúpiť v roku 2011. Rozhodnutie vstúpiť do spoločného priestoru prijalo aj Švajčiarsko (vstúpilo v roku 2008) a Lichtenštajnsko, ktoré sa  tiež plánuje stať členom Schengenskej dohody (chcelo vstúpiť v roku 2009, ale zatiaľ sa tak nestalo).

Členské krajiny EÚ, ktoré sú súčasťou Schengenu: Belgicko, Česká republika, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švédsko, Taliansko

Členské krajiny EÚ, ktoré sú čiastočne súčasťou Schengenu (zúčasťňujú sa spolupráce členských krajín EÚ v oblasti súdnictva a bezpečnosti, ale ponechali si hraničné a colné kontroly): Írsko (od roku 2002) a Veľká Británia (od roku 2000)

Krajiny, ktoré sú súčasťou Schengenu, ale nie sú členmi EÚ: Island, Nórsko a Švajčiarsko

Členské krajiny EÚ, ktoré zatiaľ nesplnili kritériá na vstup do Schengenského priestoru: Bulharsko, Cyperská republika, Rumunsko

Iné európske krajiny, ktoré aj napriek tomu, že nie sú oficiálne súčasťou Schengenu, neuplatňujú hraničné kontroly: Monako, San Marino a Vatikán

Osobitné nečlenské krajiny Schengenu: Andorra (nie je súčasťou Schengenu, na jej hraniciach teda zostali hraničné kontroly, ale občanom členských krajín EÚ stačí pri kontrolách na hraniciach Andorry občansky preukaz, kým občania nečlenských krajín EÚ sa musia preukázať cestovným pasom.

Zdroj: www.minv.gov.sk