Proces rozširovania EÚ
Od Ríma po Lisabon, tak by sa dala pomyselnou vývinovou niťou nazvať úspešná trajektória európskych krajín, ktoré svoju budúcnosť vložili do myšlienky integrácie „starého kontinentu“. Viac ako polstoročná história Európskej únie je aj rovnako dlhou históriou jej postupného rozširovania. V priebehu viac ako päťdesiatich rokov sa Európska únia čoraz viac integrovala a priberala k pôvodnej šestici členských krajín Európskeho hospodárskeho spoločenstva ďalších nových členov. Procesy integrácie Únie a nárastu jej členstva prebiehali paralelne. Nárast členstva bol teda od začiatku súčasťou postupujúcej európskej integrácie.
Európska únia 21. storočia s 27 členmi a viac ako pol miliardou obyvateľstva počtom je oveľa bezpečnejším, prosperujúcejším, silnejším a vplyvnejším zoskupením ako pôvodné Európske hospodárske spoločenstvo spred viac ako 50-tich rokov, ktoré pozostávalo iba zo 6-tich členov a malo necelých 200 miliónov obyvateľov.
Európska únia 21. storočia sa za viac ako pol storočie svojho vývoja stala spoločenstvom hodnôt založených na slobode a mieri, demokracii a právnom štáte, tolerancii a solidarite.
Európska únia 21. storočia je v súčasnosti najväčšou hospodárskou zónou na svete. Rozšírenie vnútorného trhu a nové hospodárske príležitosti pomáhajú zvýšovať prosperitu a konkurencieschopnosť Európskej únie a obyvateľov jej členských krajín. Proces integrácie európskych krajín, ale i rozširovania sa nezastavil ani na prelome prvých dvoch desaťročí 21. storočia.
Úspešné zavŕšenie ratifikácie Lisabonskej zmluvy a jej vstup do platnosti (1. december 2009) uvoľnil páky dočasne zmrazeného mechanizmu európskej integrácie a rozširovania o ďalších adeptov. Lidri členských krajín EÚ sa v Európskej rade dohodli na tom, že v neďalekej perspektíve rozširovania Únie poskytnú členstvo a kandidatúru aj krajinám juhovýchodnej Európy – Chorvátsku, Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko, Albánsku, Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore, Srbsku, Kosovu (v zmysle rezolúcie č. 1244 Bezpečnostnej rady OSN), ale i Turecku, ktoré sa väčšinou svojho územia rozprestiera na ázijskom kontinente.
Plnoprávne členstvo v EÚ získajú však iba tí úspešní uchádzači, ktorí splnia nevyhnutné podmienky vstupu. Z postupného a dôsledne riadeného procesu integrácie a rozširovania však napokon ťažia všetky súčasné i budúce členské krajiny.
Päť vĺn rozširovania EÚ
V roku 1951 sa šesť európskych krajín – Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko Luxembursko a Holandsko rozhodli založiť Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, po ktorom v roku 1957 nasledovalo Európske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu.
Odvtedy došlo k piatim rozšíreniam ES/EÚ:
V roku 1973 pristúpilo Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo
V roku 1981 sa desiatym členským štátom stalo Grécko
V roku 1986 sa stali členmi Španielsko a Portugalsko
V roku 1995 vstúpilo do Európskej únie Fínsko, Rakúsko a Švédsko
V roku 2004 pristúpili k pôvodnej pätnástke Cyperská republika, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Malta, Maďarsko, Poľsko, Slovensko a Slovinsko. Táto najmohutnejšia vlna rozšírenia opäť zjednotila po desaťročia rozdelenú Európu po 2. svetovej vojne.
Zatiaľ posledným rozšírením EÚ bolo pristúpenie Bulharska a Rumunska – k 1. januáru 2007.
