Právny základ Schengenu

Primárnym právnym základom úpravy prekračovania hraníc je Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (článok 62). Cieľom je zabezpečiť, aby občania Únie alebo štátni príslušníci tretích krajín neboli podrobovaní hraničným kontrolám pri prekračovaní vnútorných hraníc Európskej únie. Naopak na druhej strane je potrebné stanoviť spoločné pravidlá a postupy, ktoré majú uplatňovať členské štáty pri vykonávaní hraničných kontrol na svojich vonkajších hraniciach.

Sekundárnym právnym aktom, ktorý podrobným spôsobom upravuje oblasť prekračovania hraníc členských štátov Európskej únie je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc).
Prijatím Kódexu schengenských hraníc bolo zavŕšené úsilie na vykonanie kodifikácie právnej úpravy v oblasti prekračovania hraníc. Týmto predpisom boli nahradené ustanovenia článkov 2 až 8 Schengenského dohovoru.

Zavedením spoločných pravidiel a postupov vykonávania hraničných kontrol na vonkajších hraniciach je v záujme všetkých členských štátov. Spoločné postupy majú pomáhať v boji proti nelegálnemu prisťahovalectvu a obchodovaniu s ľuďmi, v boji proti organizovanému zločinu a terorizmu a zabrániť akémukoľvek ohrozeniu vnútornej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia a medzinárodných vzťahov členských štátov.

Základným pravidlom pri vykonávaní hraničných kontrol osôb na hraniciach je, že občania Európskej únie sú podrobovaní iba minimálnym kontrolám spočívajúcim v preverení totožnosti na základe predložených cestovných dokladov. Naopak štátni príslušníci tretích krajín sú podrobovaní systematickým dôkladným kontrolám.

EP uľahčil pohyb držiteľom dlhodobých víz do Schengenu

Držitelia dlhodobých víz do niektorej z krajín Schengenského priestoru budú môcť od 5. apríla cestovať aj do ďalších krajín tejto európskej zóny bez vízového styku.

Rozhodol o tom v apríli 2010 Európsky parlament, ktorý tak schválil zmenu, na ktorej sa dohodli ministri krajín EÚ. Podľa doteraz platného zákona, držiteľ dlhodobých schengenských víz typu D z tretej krajiny nemohol cestovať počas svojho pobytu v EÚ z jedného členského štátu zóny do iného.

Nemohol tak urobiť ani pri svojom návrate do vlasti. Napríklad študent z tretej krajiny, študujúci v Belgicku nemohol zájsť do odbornej knižnice v neďalekom Holandsku, či stráviť so spolužiakmi víkend v Barcelone. „Bol to príklad absurdnej situácie, ktorá vznikala," uviedol portugalský poslanec Carlos Coelho, ktorý návrh predložil v pléne EP v Štrasburgu.

Cudzinci z tretích krajín budú môcť podľa nového zákona najviac tri mesiace za jeden polrok zotrvať v inom štáte zóny, než v tom, ktoré mu udelilo dlhodobé vízum.

Malý terminologický slovníček Schengenu

Dôkladná kontrola – kontrola, ktorú musia podstúpiť občania tretích, nečlenských krajín EÚ. Tieto osoby nepožívajú právo voľného pohybu v Schengenskom priestore

Minimálna kontrola – sa dotýka občanov členských krajín EÚ a Schengenu, ktorý majú v Schengenskom priestore právo na voľný pohyb. Spočíva v rýchlom a jednoduchom overení cestovného dokladu na vonkajších hraniciach Schengenu s cieľom zistiť jeho platnosť, prípadne overiť jeho pravosť

Občan EÚ – osoba, ktorá je štátnym príslušníkom niektorého z členských krajín EÚ

Osoba s právom na voľný pohyb – buď je to občan členskej krajiny EÚ, ale môže ním byť i občan tretej (nečlenskej) krajiny, ak je rodinným príslušníkom občana EÚ. Ide v princípe o občanov 27 krajín EÚ doplnených o občanov tých krajín Európskeho hospodárskeho priestoru, ktorí nie sú členmi EÚ (Nórsko, Island, Lichtenštajnsko a Švajčiarsko)

Štáty s právom Spoločenstva na voľný pohyb svojich občanov – Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Česká republika, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Island, Írsko, Lichenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Malta, Maďarsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Veľká Británia

Rodinný príslušník osoby s právom Spoločenstva na voľný pohyb – je to osoba, ktorá je v rodinnom alebo partnerskom vzťahu k občanom EÚ, Islandu, Lichtenštajnska, Nórska a Švajčiarska. Je buď jeho manželom alebo manželkou; partnerom, s ktorým občan EÚ uzavrel registrované partnerstvo na základe právnych predpisov členského štátu; synom, dcérou, ktorí majú menej ako 21 rokov, alebo sa na ne vzťahuje vyživovacia povinnosť. Týka sa to aj detí manželov, manželiek, registrovaných partnerov a partneriek z nečlenských krajín EÚ; rodičov, ktorí sú vyživovanými osobami, vrátane rodičov manžela či manželky alebo partnera či partnerky členského štátu EÚ;

Schengen – luxemburské mestečko, v ktorom boli v rokoch 1985 a 1990 podpísané dohody o schengenskej spolupráci: Dohoda o spoločnom odstraňovaní kontrol na spoločných hraniciach a Vykonávacia zmluva k Schengenskej dohode. Termín „Schengen“ sa dnes skrátene používa i na označenie celého Schengenského priestoru

Schengenské aquis – súbor právnych predpisov tvoriacich základ schengenskej spolupráce. Okrem Schengenskej dohody, Schengenskej vykonávacej zmluvy a protokolov a dohôd o pristúpení nových štátov ide aj o rozhodnutia a vyhlásenia Výkonného výboru (ktorý zanikol na zákklade schengenského protokolu) a všetky následné legislatívne akty EÚ/ES, pri ktorých je v preambule uvedené, že rozpracúvajú schengenské aquis

Schengenský protokol – Protokol o začlenení schengenského aquis do rámca EÚ, ktorý tvorí súčasť Amsterdamskej zmluvy. Na jeho základe sa schengenská spolupráca presunula z pôvodnej medzivládnej úrovne na úroveň podliehajúcu legislatívnym pravidlám EÚ/ES

Schengenská spolupráca – je to súhrnné označenie pre spoluprácu členských štátov definovanú schengenským aquis. Pokrýva oblasť ochrany hraníc, policajnú a justičnú spoluprácu, ochranu osobných údajov a vízovej a konzulárnej praxe

Schengenský štát – štát tvoriaci súčasť schengenského priestoru, Čiže štát, ktorý zrušil kontroly na vnútorných hraniciach a ktorý sa podieľa na schengenskej spolupráci. V súčasnosti je to 22 štátov EÚ ( okrem Veľkej Británie a Írska), 2 krajiny Európskeho hospodárskeho priestoru – Nórsko a Island a nečlen EÚ a EHP - Švajčiarsko.

Vnútorné hranice – spoločné pozemné hranice členských krajín vrátane riečnych a jazerných; letiská členských krajín pre vnútroštátne lety; námorné, riečne a jazerné prístavy členských štátov pre pravidelnú trajektovú dopravu. Možno ich prekračovať na akomkoľvek mieste a nevykonáva sa na nich žiadna hraničná kontrola

Vonkajšie hranice – hranice medzi členskými krajinami a tými, ktoré sa na schengenskej spolupráci nepodieľajú (takzvané tretie štáty), rovnako tak aj ich letiská a námorné prístavy. Možno ich prekračovať iba na hraničných priechodoch a všetci občania tretích krajín prechádzajú dôkladnou kontrolou