Lisabonská zmluva a vnútorný trh EÚ

Najdôležitejšou inováciou Lisabonskej zmluvy v oblasti pôsobenia EÚ je rozdelenie právomocí medzi členské krajiny Únie a Európsku úniu. Lisabonská zmluva ich rozdelila na tri úrovne: na  výlučné právomoci EÚ, na výlučné právomoci členských krajín EÚ a na doplnkové činnosti členských štátov, bez toho aby ich nahrádzala.

Výlučná pravomoc EÚ znamená, že v istých oblastiach zverili členské krajiny EÚ výlučnú pôsobnosť prijímať záväzné právne akty Európskej únii. Členské krajiny prijímajú potom v týchto oblastiach závazné normy iba vtedy, ak ich k tomu splnomocní EÚ, alebo ak sú prijímané normy v súlade s alfami prijatými Európskou úniou.

Lisabonská zmluva vyjmenúva celkoco päť oblastí s výlučnou právomocou Únie: colnú úniu, stanovenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie vnútorného trhu, menovú politiku tých členských krajín EÚ, ktorých spoločnou menou je euro, spoločná obchodná politika  a zachovanie biologických morských druhov v rámci spoločnej rybárskej politiky EÚ. Okrem poslednej z týchto výlučných právomocí sa týkajú vnútorného trhu zvyšné čtyři. Colnú úniu a spoločnú obchodnú politiku spája to, že obsahujú spoločný colný sadzobník zjednocujúci rovnaké podmienky pre vstup subjektov z tretích krajín na vnútorný trh EÚ. Bez spoločných  pravidiel hospodárskej súťaže a bez pravidiel spoločnej menovej politiky nemôže totiž vnútorný trh fungovať.

Výlučné právomoci EÚ a členských krajín krajín EÚ spočívajú v tom, že v určitých presne vymenovaných oblastiach majú jako Európska únia, tak členské krajiny EÚ právomoc prijímať záväzné právne akty. Ich výpočet zahrnuje tieto oblasti: vnútorný trh, sociálnu politiku (v oblastiach vymedzených Lisabonskou zmluvou), hospodárska, sociálna a územná súdržnosť, životné prostredie, ochrana spotrebiteľa, oblasť  výskumu a technologického rozvoja, poľnohospodárstva a rybolovu, dopravu, transeurópske siete, energetiku, priestor slobody, bezpečnosti a práva,  verejné zdravie, rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc.

Členské krajiny v tomto prípade vykonávajú svoju pôsobnosť v rozsahu, v akom ju nevykonala Únia alebo preto, že sa ju EÚ rozhodla nevykonávať. Ako vidno, sféra vnútorného trhu EÚ a doplňujúcich právomocí členských krajín majú v tomto výpočte veľkú váhu.

Potom do oblastí, v ktorých Únia svojou právomocou a činnosťou podporuje, koordinuje alebo dopĺňa činnosti členských krajín EÚ, bez toho, aby ich pritom nahrádzala. Lisabonská zmluva sem zarátúva:  ochranu a zlepšovanie ľudského zdravia, priemysel, kultúru, cestovný ruch, všeobecné a odborné vzdelávanie, mládež a šport, civilnú ochranu a spoluprácu v správnej oblasti. Ide vždy o činnosti, ktorými sa program vnútorného trhu zaoberá iba okrajovo.

Pokiaľ ide o články týkajúce sa základných slobôd vnútorného trhu (o piafem zo slobôd sa vôbec nehovorí), Lisabonská zmluva preberá doterajšie znenia, prakticky bez zmien. Zásadne však používa termín „vnútorný trh" namiesto často používaných pojmov „spoločný trh"  a „jednotný trh". Zmeny možno postrehnúť skôr v doplnkových politikách. Napríklad  v kapitole o sociálnej politike sa zdôrazňuje koordinácia a nie harmonizácia činností, v kapitole o životnom prostředí sa spája ekológia s klimatickými zmenami. Ako úplne nová bola do nej zaradená kapitola o energetike, o európskom výskumnom priestore a o vesmíre.