Európsky súdny dvor (ESD, The European Court of Justice - ECJ)
Európsky súdny dvor je súdnym orgánom Európskej únie a v spolupráci s vnútroštátnymi súdmi členských štátov dohliada na uplatňovanie a jednotný výklad práva Únie.
Európsky súdny dvor sídli v Luxemburgu a skladá sa z troch súdov:
1. Európskeho súdneho dvora,
2. Všeobecného súdu (zriadeného v roku 1988) a
3. Súdu pre verejnú službu (zriadeného v roku 2004).
Tieto tri súdne orgány vydali od začiatku svojej činnosti približne 15 000 rozsudkov.
Európsky súdny dvor vznikol v roku 1952. Jeho úlohou bolo zabezpečiť dodržiavania práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv. Pri plnení tejto úlohy Súdny dvor Európskej únie:
- preskúmava zákonnosť aktov inštitúcií Európskej únie,
- dohliada, aby členské štáty dodržiavali povinnosti, ktoré vyplývajú zo zmlúv a
- vykladá právo Únie na návrh vnútroštátnych súdov
Európsky súdny dvor a Lisabonská zmluva
Od 1. decembra 2009, keď nadobudla účinnosť Lisabonská zmluva, získala Európska únia právnu subjektivitu a prevzala právomoci, ktoré boli predtým zverené Európskemu spoločenstvu. Právo Spoločenstva sa tak stalo právom Únie zahŕňajúcim tiež všetky ustanovenia prijaté v minulosti podľa Zmluvy o Európskej únii v jej znení predchádzajúcom Lisabonskej zmluve. V nasledujúcej prezentácii sa pojmy právo Spoločenstva budú používať vtedy, ak sa bude odkazovať na judikatúru Súdneho dvora, ktorá predchádza nadobudnutiu účinnosti Lisabonskej zmluvy.
Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom) naďalej existuje popri Európskej únii. Vzhľadom na to, že právomoci Súdneho dvora týkajúce sa Euratomu sú v zásade rovnaké ako tie, ktoré sa vykonávajú v rámci Európskej únie - a na účely sprehľadnenia tejto prezentácie - akýkoľvek odkaz na právo Únie bude pokrývať aj právo Euratomu.
1. Európsky súdny dvor
Zloženie Európskeho súdneho dvora
Európsky súdny dvor sa skladá z 27 sudcov a z 8 generálnych advokátov. Sudcovia a generálni advokáti sú vymenovaní po vzájomnej dohode vlád členských štátov po porade s výborom povereným poskytnutím stanoviska o vhodnosti kandidátov navrhnutých na výkon dotknutých funkcií. Ich funkčné obdobie je šesťročné s možnosťou znovuvymenovania do tejto funkcie. Členovia Súdneho dvora sú vyberaní spomedzi osobností, ktorí zaručujú úplnú nezávislosť a ktorí vo svojich krajinách spĺňajú podmienky na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií, alebo sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva.
Sudcovia Európskeho súdneho dvora volia spomedzi seba predsedu Súdneho dvora na funkčné obdobie troch rokov s možnosťou znovuzvolenia. Predseda Súdneho dvora riadi činnosť Súdneho dvora a vedie pojednávania a porady najväčších rozhodovacích zložení Súdneho dvora.
Slovenskú republiku zastupujú v Európskom súdnom dvore dvaja členovia – JUDr. Ján Mazák a JUDr.Daniel Šváby. Ján Mazák od roku 2006 jedným z jeho generálnych advokátov, Daniel Šváby je od 7. októbra 2009 sudcom Európskeho súdneho dvora (od 12. mája do 6. októbra 2009 bol sudcom bývalého Súdu I. stupňa).
Generálni advokáti sa zúčastňujú činnosti Súdneho dvora. Prednášajú úplne nestranne a nezávisle právne stanovisko nazývané „návrhy" vo veciach, pre ktoré sú určení.
Tajomník je generálnym sekretárom inštitúcie, ktorej oddelenia riadi, a to pod dohľadom Predsedu Súdneho dvora.
Európsky súdny dvor môže zasadať v pléne, vo veľkej komore (13 sudcov), alebo v komorách zložených z troch alebo piatich sudcov.
Plénum Európskeho súdneho dvora zasadá v osobitných prípadoch stanovených v Štatúte Súdneho dvora (najmä ak má rozhodnúť o odvolaní európskeho ombudsmana alebo odvolať z funkcie člena Európskej komisie pre porušenie jeho povinností) a ak usúdi, že vec má mimoriadne dôležitý význam.
Európsky súdny dvor zasadá vo veľkej komore, ak o to požiada členský štát alebo orgán Spoločenstiev, ktorý je účastníkom konania, aj vtedy, ak rozhoduje o mimoriadne zložitých a dôležitých veciach. O ostatných veciach rozhoduje v trojčlenných alebo päťčlenných komorách. Predsedovia komôr zložených z piatich sudcov sú volení na tri roky a predsedovia komôr zložených z troch sudcov na jeden rok.
Právomoci Európskeho súdneho dvora
Na účely riadneho plnenia svojho poslania Súdny dvor požíva jasne určené súdne právomoci, ktoré vykonáva v rámci prejudiciálneho konania a konaniach o rôznych druhoch žalôb.
Trovy konania
Konanie pred Súdnym dvorom je oslobodené od súdnych poplatkov. Zato odmenu advokáta oprávneného vykonávať činnosť pred súdom členského štátu, ktorý musí zastupovať v konaní účastníka konania, Súdny dvor nenahrádza. No ak niektorý účastník konania nie je schopný úplne alebo čiastočne znášať trovy konania, môže, bez toho, aby bol zastúpený advokátom, požiadať o priznanie pomoci súvisiacej s trovami konania. K žiadosti treba pripojiť všetky nevyhnutné doklady preukazujúce naliehavú situáciu, v ktorej sa nachádza tento účastník konania.
Jazykový režim
V priamych konaniach jazyk, v ktorom je vyhotovená žaloba (môže ním byť jeden z 23 úradných jazykov Európskej únie), bude jazykom konania veci, teda jazykom, v ktorom prebehne konanie. Pokiaľ ide o prejudiciálne konania, jazykom konania je jazyk vnútroštátneho súdu, ktorý sa obracia na Súdny dvor. Rozpravy, ktoré sa konajú počas pojednávaní, sú simultánne tlmočené podľa potreby do rôznych úradných jazykov Európskej únie. Sudcovia sa radia bez tlmočenia v spoločnom jazyku, ktorým je tradične francúzština.
Viacjazyčnosť Európskeho súdneho dvora
Pretože každá členská krajina Európskej únie má svoj vlastný jazyk a osobitný súdny systém, Súdny dvor Európskej únie je viacjazyčnou inštitúciou. Jeho jazykový režim nemá obdobu na žiadnom inom súde na svete, pretože jazykom konania môže byť ktorýkoľvek z úradných jazykov Únie. Vzhľadom na potrebu komunikovať s účastníkmi konania v jazyku, v ktorom je spor prejednávaný, a potrebu zabezpečiť šírenie judikatúry vo všetkých členských štátoch, Súdny dvor je povinný rešpektovať úplnú viacjazyčnosť.
Kancelária Súdneho dvora
Kancelária Súdneho dvora je zodpovedná za vedenie spisov prejednávaných vecí a za vedenie registra, do ktorého sa zapisujú všetky procesné úkony.
Kancelária Súdneho dvora prijíma, uchováva a preposiela žaloby, vyjadrenia účastníkov a iné procesné podania, ktoré Súdnemu dvoru zasielajú advokáti alebo splnomocnení zástupcovia účastníkov konania. Je poverená vykonávať všetku korešpondenciu súvisiacu s priebehom konaní pred Súdnym dvorom.
Podávanie procesných dokumentov
Rue du Fort Niedergrünewald
L-2925 Luxemburg
tel.: (352) 4303-1
fax: (352) 43 37 66
e-mail: ECJ.Registry@curia.europa.eu
Procesné podania, ako aj všetky písomnosti súvisiace s vecami prejednávanými pred Súdnym dvorom je potrebné poslať na horeuvedenú adresu kancelárie Súdneho dvora alebo osobne podať v kancelárii Súdneho dvora (rue du Fort Niedergrünewald, Luxemburg-Kirchberg), mimo pracovného času kancelárie na vrátnici Súdneho dvora.
Na podanie faxom alebo elektronickou poštou (do 4Mb) sa vzhľadom na zachovanie procesných lehôt prihliada pod podmienkou, že bolo doručené a následne doplnené predložením jeho originálu v súlade s požiadavkami ustanovenými rokovacím poriadkom. Tieto podania musia byť nevyhnutne odoslané na vyššie uvedené číslo faxu alebo e-mailovú adresu.
Súdny dvor v právnom poriadku Únie
Súdny dvor Európskej únie je súdnym orgánom Únie a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ESAE). Pozostáva z troch súdov: Súdneho dvora, Všeobecného súdu a Súdu pre verejnú službu. Ich hlavným poslaním je skúmanie zákonnosti aktov Únie a zabezpečenie jednotného výkladu a uplatňovania jej práva.
Súdny dvor vo svojej judikatúre vyvodil pre vnútroštátne správne a súdne orgány povinnosť, aby v rámci svojich právomocí v plnom rozsahu uplatňovali právo Únie a chránili práva priznané občanom (priame uplatňovanie práva Únie), pričom zostanú nepoužité všetky ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom Únie bez ohľadu na to, či boli prijaté pred alebo po prijatí právnej normy Únie (prednosť práva Únie pred vnútroštátnym právom).
Súdny dvor tiež uznal zásadu zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie, ktorá jednak rozhodujúcim spôsobom posilňuje práva, ktoré jednotlivcom priznávajú právne normy Únie, a jednak pôsobí ako faktor, ktorý môže prispievať k starostlivejšiemu vykonávaniu týchto noriem členskými štátmi. Z porušení, ktorých sa členské štáty dopustili, tak môžu vyplynúť povinnosti náhrady škody, ktoré môžu mať v určitých prípadoch závažné dosahy na ich verejné financie. Každé nesplnenie povinnosti členským štátom, ktorá mu vyplýva z práva Únie, môže byť ďalej predmetom skúmania Súdnym dvorom a v prípade nevykonania rozsudku určujúceho, že sa nesplnila povinnosť, mu Súdny dvor môže uložiť penále a/alebo paušálnu pokutu. Avšak v prípade neoznámenia opatrení na prebratie smernice Komisii môže Súdny dvor na návrh Komisie uložiť peňažnú sankciu dotknutému členskému štátu od štádia prvého rozsudku o nesplnení povinnosti.
Súdny dvor tiež spolupracuje s vnútroštátnym súdom, ktorý má v práve Únie postavenie všeobecného súdu. Každý vnútroštátny súd, ktorý má rozhodnúť spor týkajúci sa práva Únie, môže a niekedy musí predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky. Súdny dvor je tak vedený k tomu, aby poskytol svoj výklad právnej normy Únie alebo kontroloval jej zákonnosť.
Vývoj jeho judikatúry je obrazom prispievania Súdneho dvora k vytváraniu právneho prostredia týkajúceho sa občanov tým, že chráni práva, ktoré im právna úprava Únie priznáva v rôznych oblastiach ich každodenného života.
Základné zásady zavedené judikatúrou
Vo svojej judikatúre (iniciovanej rozsudkom Van Gend & Loos roku 1963) Súdny dvor zaviedol zásadu priameho účinku práva Spoločenstva v členských štátoch, ktorá občanom Únie v súčasnosti umožňuje dovolávať sa pred ich vnútroštátnymi súdmi priamo právnych noriem Únie.
Dovozca tovarov z Nemecka do Holandska, dopravná spoločnosť Van Gend & Loos, mal zaplatiť clo, čo považoval v rozpore s ustanovením Zmluvy EHS zakazujúcej členským štátom zvyšovať clá v ich vzájomných obchodných vzťahoch. Žaloba vzniesla otázku kolízie medzi vnútroštátnou právnou úpravou a ustanoveniami Zmluvy EHS. Súdny dvor, ktorému otázku predložil holandský súd, ju zodpovedal tak, že potvrdil doktrínu priameho účinku, ktorá dopravnej spoločnosti priznáva pred vnútroštátnym súdom priamu záruku jej práv vyplývajúcich z práva Spoločenstva.
V roku 1964 zaviedol rozsudok Costa prednosť práva Spoločenstva pred vnútroštátnou právnou úpravou. V tejto veci taliansky súd položil Súdnemu dvoru otázku, či je s určitými ustanoveniami Zmluvy EHS zlučiteľný taliansky zákon o zoštátnení odvetvia výroby a distribúcie elektriny. Súdny dvor zaviedol doktrínu prednosti práva Spoločenstva, založenú na špecifickosti právneho poriadku Spoločenstva, ktorý sa má jednotne uplatňovať vo všetkých členských štátoch.
V roku 1991 v rozsudku Francovich a i. Súdny dvor rozvinul ďalší zo základných pojmov, a to zodpovednosť členského štátu voči jednotlivcom za škody, ktoré im spôsobil tento štát, keď porušil právo Spoločenstva. Od roku 1991 tak majú európski občania k dispozícii žalobu o náhradu škody proti štátu konajúcemu v rozpore s právom Spoločenstva.
Dvaja talianski občania, ktorým ich zamestnávatelia v úpadku dlžili odmeny, podali žaloby, poukazujúc na nečinnosť zo strany Talianska, ktoré neprebralo do svojho právneho poriadku ustanovenia Spoločenstva chrániace zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa. Súdny dvor, ktorému vec predložil taliansky súd, rozhodol, že predmetná smernica mala jednotlivcom priznať práva, o ktoré boli pripravení v dôsledku nečinnosti členského štátu, ktorý ju neprebral do svojho právneho poriadku, a vytýčil tak cestu žalobe o náhradu škody voči nemu samému.
Súdny dvor v živote európskeho občana
Väčšina z tisícich rozsudkov vydaných Súdnym dvorom, najmä tie, ktoré boli vydané v rámci prejudiciálnych konaní, má zjavne významné dôsledky pre každodenný život európskych občanov. Niektoré z nich sú citované nižšie ako príklady uvedené v najvýznamnejších oblastiach práva Únie.
Voľný pohyb tovaru
Od vydania rozsudku Cassis de Dijon roku 1979 o zásade voľného pohybu tovarov, môžu obchodníci dovážať do svojej krajiny každý výrobok pochádzajúci z inej krajiny Únie - pod podmienkou, že bol legálne vyrobený a uvedený do obehu a že jeho dovozu do krajiny spotreby neodporuje žiaden z vážnych dôvodov vychádzajúci napríklad z ochrany verejného zdravia alebo životného prostredia.
Voľný pohyb osôb
V oblasti voľného pohybu osôb bolo vydaných množstvo rozsudkov.
V rozsudku Kraus (1993) Súdny dvor potvrdil, že situácia štátneho príslušníka Spoločenstva, majiteľa univerzitného diplomu získaného na základe postgraduálneho štúdia, ktorý mu bol vydaný v inom členskom štáte a ktorý uľahčuje prístup k povolaniu alebo výkonu hospodárskej činnosti, sa riadi právom Spoločenstva, a to aj keď sa týka vzťahov medzi týmto príslušníkom a jeho členským štátom pôvodu. Členský štát tak síce môže podriadiť používanie tohto diplomu na svojom území správnemu povoleniu, jediným cieľom povoľovacieho postupu však môže byť preverenie, či bol tento diplom vydaný v súlade s právom.
Spomedzi rozsudkov vydaných v tejto oblasti je jedným z najznámejších rozsudok Bosman (1995), v ktorom Súdny dvor na žiadosť belgického súdu rozhodol o zlučiteľnosti pravidiel futbalových federácií s voľným pohybom pracovníkov. Uviedol, že šport vykonávaný na profesionálnej úrovni je hospodárskou činnosťou
a jeho výkonu nemôžu brániť pravidlá, ktorými sa riadia prestupy hráčov alebo ktoré obmedzujú počet hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov. Posledný uvedený výrok rozšírili neskoršie vydané rozsudky týkajúce sa situácií profesionálnych športovcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktoré uzavreli asociačnú dohodu (rozsudok Deutscher Handballbund, 2003), alebo s nimi uzavreli partnerskú zmluvu (rozsudok Simutenkov, 2005).
Slobodné poskytovanie služieb
Rozsudok z roku 1989 o slobodnom poskytovaní služieb sa týkal britského turistu napadnutého a ťažko zraneného v parížskom metre. Súdny dvor, ktorému vec predložil francúzsky súd, rozhodol, že ako turista bol príjemcom služby mimo svojej krajiny a vzťahovala sa naňho zásada zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, platná v práve Spoločenstva. Mal preto nárok na rovnaké odškodnenie, akého by sa mohol domáhať francúzsky štátny príslušník (rozsudok Cowan).
Súdny dvor, na ktorý sa obrátili luxemburské súdy, rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá má za účinok zamietnutie nahradenia výdavkov poistenej osobe za ošetrenie u zubného lekára z dôvodu, že ošetrenie bolo vykonané v inom členskom štáte, je neoprávneným obmedzovaním slobodného poskytovania služieb (rozsudok Kohll, 1998) a že zamietnutie nahradiť výdavky spojené s kúpou okuliarov v zahraničí sa považuje za neoprávnené obmedzovanie voľného pohybu tovaru (rozsudok Decker, 1998).
Rovnosť zaobchádzania a sociálne práva
Letuška podala žalobu proti svojmu zamestnávateľovi z dôvodu diskriminácie týkajúcej sa odmeny, ktorú poberala v porovnaní so svojimi kolegami mužského pohlavia, vykonávajúcimi tú istú prácu. Súdny dvor, ktorému vec predložil belgický súd, roku 1976 rozhodol, že ustanovenie Zmluvy ustanovujúce zásadu rovnosti odmeňovania pracovníkov mužského a ženského pohlavia za rovnakú prácu má priamy účinok (rozsudok Defrenne).
Výkladom ustanovení práva Spoločenstva týkajúcich sa rovnosti zaobchádzania s mužmi a ženami Súdny dvor prispel k ochrane žien pred prepustením z dôvodu materstva. Jedna žena bola prepustená na základe toho, že viac nebola schopná vykonávať prácu z dôvodu ťažkostí, ktoré mala v súvislosti so svojím tehotenstvom. Roku 1998 Súdny dvor rozhodol, že takéto prepustenie je v rozpore s právom Spoločenstva. Prepustenie ženy z pracovného pomeru počas jej tehotenstva z dôvodu neprítomnosti spôsobenej chorobou spojenou so samotným tehotenstvom je zakázanou diskrimináciou z dôvodu pohlavia (rozsudok Brown).
Aby sa zaistila ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov, je potrebné, aby títo pracovníci mali nárok na ročnú platenú dovolenku. Roku 1999 britský odborový zväz BECTU spochybnil britskú právnu úpravu, ktorá toto právo odopierala pracovníkom so zmluvami uzavretými na krátku dobu, z dôvodu, že nebola v súlade so smernicou Spoločenstva týkajúcou sa úpravy pracovnej doby. Súdny dvor rozhodol (rozsudok BECTU, 2001), že právo na ročnú platenú dovolenku je sociálnym nárokom priznaným všetkým pracovníkom priamo na základe práva Spoločenstva a že oň nemožno pripraviť žiadneho pracovníka.
Základné práva
Súdny dvor na základe svojho rozhodnutia, že dodržiavanie základných práv je neoddeliteľnou súčasťou všeobecných zásad práva, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje, významne prispel k zvýšeniu štandardov ochrany týchto práv. V tejto súvislosti Súdny dvor vychádza z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov ochrany ľudských práv, najmä Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, na ktorého tvorbe členské štáty spolupracovali alebo k nemu pristúpili. Od nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy bude môcť uplatňovať a vykladať Chartu základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000, ktorej Lisabonská zmluva priznáva rovnakú hodnotu ako zmluvám.
Po mnohých teroristických útokoch proti policajtom sa v policajných silách v Severnom Írsku zaviedlo nosenie zbrane. Z dôvodu verejnej bezpečnosti však nosenie zbrane nebolo povolené (na základe potvrdenia príslušného ministerstva, ktoré nebolo možné napadnúť pred súdnymi orgánmi) ženám vykonávajúcim službu v polícii. V dôsledku toho nebola žiadnej zo žien pracujúcich v severoírskej polícii udelená pracovná zmluva na plný úväzok. Súdny dvor, ktorému vec predložil súd Spojeného kráľovstva, rozhodol, že vylúčenie z akéhokoľvek súdneho preskúmania potvrdenia vnútroštátneho orgánu je v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany, ktorou disponuje každá osoba, ktorá sa cíti byť poškodená diskrimináciou z dôvodu pohlavia (rozsudok Johnston, 1986).
Občianstvo Únie
Pokiaľ ide o občianstvo Únie, ktoré podľa Zmluvy o fungovaní Európskej únie patrí každej osobe majúcej štátnu príslušnosť členského štátu, Súdny dvor potvrdil, že toto zahrňuje právo zdržiavať sa na území iného členského štátu. Tak maloletý štátny príslušník členského štátu, ktorý je zdravotne poistený a ktorý disponuje dostatočnými prostriedkami, požíva tiež toto právo.
Súdny dvor zdôraznil, že právo Spoločenstva od maloletej osoby nevyžaduje, aby sama disponovala dostatočnými prostriedkami, a že zamietnutie práva na pobyt v rovnakom čase jeho matke, štátnej príslušníčke tretej krajiny, má za následok odobratie všetkého účinku práva na pobyt dieťaťu (rozsudok Zhu a Chen, 2004).
Európsky súdny dvor
Adresa:
Boulevard Konrad Adenauer,
L-2925 Luxembourg
Tel.: (+352)-43031
Fax: (+352)-43032600
Internetová stránka: curia.eu.int
Poštová adresa:
Súdny dvor Európskej únie
L - 2925 Luxembourg
Tel. - ústredňa: (+352) 4303.1
Fax: (+352) 4303.2600
E-mail: kontaktný formulár
Zdroj: internetová stránka Európskeho súdneho dvora curia.eu.int
