• <<
  • 21. Apríl
  • 22. Apríl
  • 23. Apríl
  • 24. Apríl
  • 25. Apríl
  • 26. Apríl
  • 27. Apríl
  • >>

Čo je schengenský priestor

Schengenský priestor je územie 22 členských krajín Európskej únie, ktoré sa dohodli medzi sebou na zrušení hraničných kontrol a územie 2 pridružených krajín Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) a od 12. decembra 2008 aj Švajčiarska (nečlenská krajina EÚ a EHP). Spolu teda územie 25 európskych krajín.

Umožnili tým voľný pohyb osôb a tovarov na svojich hraniciach.

Na hraniciach medzi štátmi – členmi schengenského priestoru nie sú žiadne hraničné závory, ani pasová či colná kontrola. Prechod z jedného členského štátu do druhého oznamuje cestujúcim zvyčajne iba značka Európskej únie a štátu, do ktorého prichádzate. 

Schengenský priestor tvoria: Belgicko, Česká republika, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Malta, Maďarsko, Nemecko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Slovenská republika, Slovinsko, Španielsko, Švédsko, Taliansko. Pridruženými členmi sú aj krajiny Európskeho hospodárského priestoru - Island a Nórsko a nečlen EÚ a EHP - Švajčiarsko.

Schengen tvorí v súčasnosti súvislé územie 25 štátov EÚ, dvoch krajín EHP a Švajčiarska. S výnimkou Veľkej Británie a Írska sú do schengenskej spolupráce zapojené všetky „staré“ členské štáty EÚ, a navyše Nórsko, Island a Švajčiarsko.

Posledné veľké rozšírenie na plné členstvo od  21. decembra 2007 (okrem medzinárodných letísk – marec 2008): Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovenská republika, Slovinsko.

V roku 2008 (od 12. decembra) sa do Schengenského priestoru pridružilo aj Švajčiarsko. Kontroly na jeho medzinárodných letiskách padli začiatkom roka 2009. Vstup do Schengenu si Švajčiari odsúhlasili v referende v roku 2005. Do Švajčiarska môžu občania EÚ cestovať bez ukazovania pasov. Colné kontroly však naďalej zostali v platnosti.

Z „nových členských krajín, ktoré vstúpili do EÚ v máji roku 2004 a do Schengenu 21. decembra 2007 sa členom zatiaľ nestal Cyprus. Požiadal o odklad vstupu, pretože má komplikovanú hranicu so severnou tureckou časťou ostrova – neuznanou Severocyperskou tureckou republikou. Nechce na nej budovať hranicu podobnú neslávnemu „Berlínského múru“. Potrebuje teda na vstup dlhšiu prípravu.

Členské krajiny EÚ, ktoré zatiaľ nie sú členmi schengenského priestoru:

Bulharsko, Cyprus, Írsko, Rumunsko a Veľká Británia

Z krajín EHP nie je súčasťou Schengenu Lichtenštajnsko.

Stručná história schengenskej spolupráce

Zmyslom a hlavným cieľom schengenskej spolupráce bol od jej vzniku voľný pohyb osôb na spoločných hraniciach. V týchto podstatných črtách sa zhoduje aj s jedným zo základných princípov európskej integrácie, pretože už Rímske zmluvy Európskych spoločenstiev deklarovali ako svoj hlavný cieľ vytvorenie spoločného vnútorného trhu a priestoru bez hraníc, v ktorom je zaistený voľný pohyb tovarov, služieb, osôb a kapitálu.

Trvalo však roky, kým sa táto myšlienka premietla do eurointegračnej praxe. Proces európskej integrácie urýchlilo prijatie Aktu o jednotnej Európe (v roku 1986), ale hlavne podpis Zmluvy o Európskej únii (Maastrichtská zmluva v roku 1992).

Popri tomto všeobecnom integračnom pohybe prebiehal po svojej línii aj schengenský integračný proces. Jeho prvým krokom bola tzv. Saarbruckenská dohoda na zjednodušení kontrol na hraniciach (1984). V nej sa Francúzsko a Nemecko dohodli na odstránení hraničných formalít pre príslušníkov Európskeho spoločenstva (ES). Vynútila si ju fakticky štrajková pohotovosť európskych dopravcov kvôli nekonečným radom na hraničných priechodoch medzi oboma krajinami.

Proces rozširovania Schengenského priestoru

Schengen I

Koncom roku 1984 sa k nemecko-francúzskej iniciatíve pripojili i štáty Beneluxu – Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Týchto päť zakladajúcich štátov Schengenu vypracovalo Dohodu o postupnom odbúravaní kontroly na spoločných hraniciach. Podpísali ju v luxemburskom mestečku Schengene 14. júna 1985 ako Schengenskú dohodu (Schengen I). Zrušenie dohôd sa v roku 1985 dotýkalo okrem zakladajúcich krajín dohody aj Španielska a Portugalska. V druhom článku tejto dohody sa zhodli na „dlhodobo uskutočňovaných opatreniach“, na základe ktorých malo k 1. januáru 1990 prebehnúť „odbúranie osobných kontrol na vnútorných hraniciach a preloženie týchto kontrol na vonkajšie hranice“.

Schengen II

Vykonávaciu dohodu k Schengenskej dohode zo 14. júna 1985 týkajúcu sa postupného zrušenia kontrol na spoločných hraniciach podpísali štáty Schengenskej dohody 19. júna 1990 (Schengen II). Táto vykonávacia dohoda si však vyžadovala ratifikáciu, preto medzinárodnoprávne vstúpila do platnosti až po zložení ratifikačných listín – 1. septembra 1993.  V tejto dohode sa však zmluvné strany dohodli, že text vstúpi do platnosti až vtedy, „keď budú v signatárskych štátoch vytvorené skutočné predpoklady pre uplatnenie tejto dohody a hlavne, keď skutočne začnú „fungovať“ sprísnené kontroly na vonkajších hraniciach Schengenského priestoru“. Tomu sa musela prispôsobiť i vnútorná legislatíva členských štátov (Francúzsko, Nemecko). Preto zmluva skutočne vstúpila do svojej platnosti až 26. marca 1995.

K tejto dohode sa čoskoro pripojilo i Taliansko (1990) a Grécko (1992). Ale na skutočné plné zapojenie do schengenskej spolupráce si obidva tieto štáty museli počkať niekoľko rokov. Taliansko napríklad kontroly na vnútorných hraniciach úplne zrušilo spoločne s Rakúskom v roku 1998 a Grécko v roku 2000. Niekoľkoročná pauza medzi formálnym a faktickým vstupom do Schengenu bola obvyklou pri všetkých ďalších kolách rozširovania.

28. apríla 1995 svoj podpis pod schengenskú vykonávaciu zmluvu pridalo Rakúsko. 19. decembra 1996 Dánsko, Fínsko a Švédsko.

Medzi škandinávskymi krajinami však paralelne jestvovala v praxi i tzv. Severská pasová únia (v rámci ktorej sa medzi Dánskom, Švédskom, Fínsko (ako členskými krajinami EÚ) a Nórskom a Islandom (ako nečlenskými krajinami EÚ, ale tesne s nimi spolupracujúcimi v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru) rovnako nevyžadovala pasová kontrola na ich hraniciach. Severskú pasovú úniu bolo potrebné dať do súladu so Schengenskou vykonávacou zmluvou. Tento problém krajín Schengenu a Severskej pasovej únie preklenuli osobitnou dohodou o spolupráci a pridružení nečlenských krajín EÚ Nórska a Islandu k Schengenu. K zrušeniu kontrol na hraniciach s piatimi škandinávskymi krajinami došlo napokon po splnení všetkých podmienok v roku 2001.

S postupujúcim nárastom štátov, ktoré sa stali súčasťou Schengenského priestoru vzrastal i politický význam schengenskej spolupráce. Táto spolupráca sa presunula z medzivládnej úrovne pod hlavičku Európskej únie prostredníctvom Amsterdamskej dohody (1999). Od roku 1999 teda platí, že každý nový členský štát EÚ musí bez výnimky splniť všetky požiadavky vyplývajúce z právnych predpisov Schengenskej dohody. Preto podobne ako v prípade jednotnej meny euro nie je otázkou, či sa nový členský štát pridá k menovej únii alebo Schengenu, ale kedy sa tak stane.

Ďalšími adeptmi na členstvo v Schengene je Bulharsko a Rumunsko. Pre ne sa schengenské aquis stalo dokonca zaväzným. Aj najnovšie členské štáty Únie však budú musieť splniť prísne podmienky, ktoré v prvej fáze tvorí deklarácia pripravenosti na začatie schengenského hodnotenia a neskôr schengenské hodnotenie samotné.